Mlynská dolina II

Prečo je Mlynská dolina mlynskou  alebo Technické pamiatky Mlynskej doliny

K technický pamiatkam Mlynskej doliny patrili predovšetkým sústava deviatich mlynov a štyri jazerá. Na tomto obrázku je dnešný stav IX. mlyna.

Technické pamiatky Mlynskej doliny sú súborom pamätihodností technicko-stavebného charakteru nachádzajúce sa po celej dĺžke Mlynskej doliny v Bratislave. Časť z neho, ktorá sa do dnešných čias zachovala, predstavuje dôležitý hmotný doklad industriálnej histórie hlavného mesta Slovenska.

IX.mlyn – dnešný stav

Historické predpoklady technického rozvoja

V rámci Uhorska predstavovala jeho severná časť – Horné Uhorsko – hospodársky vyspelejšiu časť krajiny. Na Slovensku jednou z priemyselne najrozvinutejších oblastí bola Bratislava a jej blízke okolie. V bývalom hlavnom a korunovačnom meste krajiny prvou väčšou výrobnou lokalitou bolo územie ležiace pozdĺž potoka Vydrica.

Veľkú zásluhu na tomto stave malo využitie vodnej energie dnes nenápadného riečneho toku, prameniaceho severne od horského sedla Biely kríž. Na jeho sedemnásť kilometrov dlhom toku bola od stredoveku vybudovaná sústava deviatich mlynov využívajúcich na svoju činnosť silu prírodného živlu, a ktorých existencia v konečnom dôsledku dala názov aj tejto doline – Mlynská. I keď väčšina z nich už dnes neexistuje (buď zanikli úplne alebo sa neskôr stali súčasťou iných objektov – VI. a VII. mlyn), boli dokonalým príkladom technickej vyspelosti a zručnosti našich predkov.

Dnes je Vydrica iba malý potôčikom, romanticky sa vynúcim údolím; v minulosti mala mimoriadny hospodársky význam. Vďaka tomu môžeme Mlynskú dolinu považovať za najstaršiu výrobnú a neskôr priemyselnú oblasť Bratislavy. K technickým pamiatkam, ktoré sa na jej území nachádzajú alebo nachádzali môžeme zaradiť sústavu deviatich mlynov, štyri vodné nádrže (jazerá), železničný most a niekdajšiu budovu prachárne.

Mlyny

Mlynárske remeslo má v histórii Bratislavy dlhú tradíciu. Prírodné podmienky a vhodná poloha Bratislavy priam predurčovali jeho rozvoj. Poskytovalo obživu mnohým tunajším obyvateľom a bez neho bol prakticky nemysliteľný život v meste. O tom, že mlynárstvo bolo aj pomerne výnosným odvetvím remeselnej činnosti svedčía napr. výpisy z daňových registrov, podľa ktorých mlynári boli okrem mlynov vlastníkmi aj viníc a mnohých domov v meste.

Mlynská dolina v súčasnosti predstavuje predovšetkým rekreačnú a obyvateľmi Bratislavy vyhľadávanú oblasť. Dnes ešte viac ako v minulosti je badateľná geomorfologická a spoločenská diferencovanosť jej profilu. Kým jej dve horné tretiny (Horná Mlynská dolina) majú horský a prevažne lesnatý charakter, spodná časť (začínajúca približne od Vojenskej nemocnice) je husto osídlená a značne industrializovaná. K zásadnej zmene charakteru tejto časti doliny došlo najmä v poslednej tretine 20. storočia v súvislosti s rozvojom dopravy (vybudovanie diaľnice a Mosta Lafranconi).

Budova VI. mlyna. Nachádzala sa na dnešnej Patrónke a v druhej pol. 19. stor. sa stala súčasťou Rothových závodov na muníciu

Horná časť doliny – od Železnej studienky po Červený most si dodnes vcelku zachovala svoj prírodný a historický ráz dokumentovaný o. i. pozoruhodnými technickými dielami. Tu sa nachádzali dva zo sústavy mlynov – IX. a VIII., ktoré v takmer identickej podobe existujú aj v súčasnosti. V strednej časti – v tzv. Lamačskom prielome, kde sa nachádzali VII., VI. a V. mlyn – v stredoveku existovali dve osady s poľnohospodárskym a vinohradníckym charakterom – Blumenau a Sellendorf. Osídlili ich nemeckí kolonisti, ktorí sem boli povolaní po tatárskych vpádoch.

Dolná časť Mlynskej doliny, so IV. až I. mlynom, začala od 70-tych rokov 20. storočia postatne meniť svoj vzhľad a dnes iba v náznakoch pripomína svoj niekdajší prírodný charakter.

O existencii mlynov sa zmieňujú historické záznamy už v 13. storočí. Z roku 1288 pochádza žiadosť historicky prvého známeho prešporského richtára Jakuba, ktorou sa obrátil na kráľa Ladislava IV. o donáciu na územie Vydrice. Richtár túto oblasť zveľadil a založil tu poľnohospodárske usadlosti, mlyny a vinice.

Uvedený dokument však nie je jediným historickým prameňom. Ďalšie správy pochádzajú zo 14. storočia (1374 a 1378). Jedným z najcennejších svedectiev je mapa častí polí patriacich mestu Prešporok z roku 1734, na ktorej je zachytených všetkých deväť mlynov, no bez konkrétneho pomenovania. Pre slávneho slovenského polyhistora Mateja Bela boli mlyny na Vydrici také dôležité, že sa o nich zmieňuje aj vo svojich Notíciách z roku 1735:

Aj z neskorších čias sa z dobových dokumentov dozvedáme o fungovaní vydrických mlynov; napr. na tzv. Pernoldovej mape Bratislavy z polovice 19. storočia sú okrem mlynov zachytené aj Ferdinandove kúpele, ktoré vznikli na Železnej studienke koncom 20-tych rokov 19. storočia.

Zásadný obrat vo využití mlynov nastal v roku 1844. Vtedy mlyny odkúpila Mlynskodolinská účastinná spoločnosť, ktorá však iba dvom z mlynov – VII. a IX. – plánovala ponechať ich pôvodnú funkciu a k tomuto účelu ich zariadila súdobou modernou technológiou. Ostatné mlyny spoločnosť predala alebo dala do prenájmu a ich noví majitelia či nájomníci ich využívali na poľnohospodárske účely alebo ich prerobili na pohostinstvá. Definitívny koniec mlynskej činnosti na Vydrici prišiel na konci 19. a začiatku 20. storočia. Z viacerých objektov sa stali letoviská či pohostinstvá, VI. mlyn sa stal súčasťou Rothovej fabriky na muníciu, siedmy mlyn sa zmenil na výrobný objekt Kühmayerovej továrne.

Číslovanie mlynov tak ako to poznáme dnes nám uľahčuje ich pôvodnú lokalizáciu, pričom poradové čísla (písané rímskymi číslicami) začínajú mlynom, ktorý stál pri ústí potoka do Dunaja a pokračujú proti prúdu Vydrice.

I. mlyn

Budova mlyna dnes neexistuje. Bol postavený pri vyústení Vydrice do Dunaja. Podľa zistení stál na pozemku patriacom známemu talianskemu inžinierovi Eneovi Lanfranconimu, ktorý okolo roku 1890 budovu mlyna prestaval na honosnú vilu. Až do 80-rokov 20. storočia vilu mohli obdivovať návštevníci botanickej záhrady, pretože stála v jej blízkosti.

II. mlyn

Objekt patril k najstarším zo všetkých vydrických mlynov, pretože podľa umelecko-historických výskumov sa jeho vznik datuje do začiatku 16. storočia. V roku 1844 ho prevzala Mlynskodolinská účastinná spoločnosť a začiatkom 20. storočia bol známy ako Jozefov dvor. Neskôr patril uršulínkam, ktoré tu mali hospodársky dvor ale aj sakrálne priestory. V sedemdesiatych rokoch patril družstevnému podniku Jednota. V rokoch 1978 – 1986 bol objekt mlyna asanovaný.

III. mlyn

Mlyn ležal asi tristo metrov povyše II. mlyna. V 18. storočí patril rodine Segnerovcov a jeho spustnuté budovy zbúrali v roku 1940.

IV. mlyn

Ľavobrežný vydrický mlyn bol od toku Dunaja vzdialený asi 1350 metrov. Bola to trojkrídlová jednoposchodová stavba so sedlovou strechou postavená na pôdoryse písmena U s priečelím obráteným na západ. Objekt, obkolesený murovanou ohradou, ku ktorému patrili aj hospodárske stavby, v súvislosti s výstavbou Mosta Lafranconi zbúrali v 80-tych rokoch 20. storočia.

V. mlyn

Podľa historických záznamom mal mlyn stojaci na dnešnej ulici Pri Habánskom mlyne viacerých majiteľov, z ktorých najvýznamnejšími bol rod Segnerovcov (preto sa na záznamoch uvádza ako Segnerovský mlyn). V smere toku Vydrice je to posledný mlyn, po ktorom ešte môžeme nájsť fyzickú stopu. Na križovatke ulíc Pri Habánskom mlyne a Mlynská dolina (adresa Mlynská dolina 9) stojí dom, ktorého základy pamätajú pôvodnú obytnú mlynskú budovu. Tá bola súčasťou rozsiahleho areálu, skladajúceho sa okrem obytnej aj z niekoľkých hospodárskych stavieb. Mlyn dostal podľa nájomníka, ktorého tunajší obyvatelia volali Habán, aj svoje neskoršie pomenovanie. Hospodárske budovy v roku 1932 asanovali a obytnú stavbu prestavali podľa projektu známeho architekta Emila Belluša.

VI. mlyn

Šiesty mlyn stál na mieste, ktoré je dnes známe pod názvom Patrónka. Mlyn patril k najväčším usadlostiam a okrem budovy mlyna ju tvorili aj rozsiahly hospodársky dvor a hostinec. Svojmu účelu slúžil až do roku 1870, kedy objekty kúpil viedenský podnikateľ Georg Roth (1834 – 1903) a začlenil ich do novovznikajúceho komplexu továrne na muníciu (patróny).

VII. mlyn

Pôvodná budova, i keď v pozmenenej dispozícii a funkcii, stojí dodnes. Keď v roku 1844  Mlynskodolinská účastinná spoločnosť kúpila vydrické mlyny, rozhodla sa dvom z nich – VII. a IX. – ponechať ich pôvodnú funkciu. V prípade siedmeho mlyna tu zohrala svoju úlohu jeho výhodná poloha. Stál totiž na mieste, kde tok Vydrice dosahoval najväčší spád, čím bol schopný roztočiť dve nad sebou umiestnené mlynské kolesá. Spoločnosť preto v mlyne inštalovala novú modernú technológiu a dokonca ho v roku 1839 vybavila parným strojom s výkonom dvadsaťpäť konských síl. Mlyn sa tak stal prvým zariadením svojho druhu s parným pohonom. V roku 1846 tu spoločnosť dala postaviť trojposchodovú budovu.

Aj tento mlyn, podobne ako predchádzajúci, bol „premenený“ na výrobný závod. V roku 1868 mlyn kúpil prešporský podnikateľ Franz Kűhmayer (otec významného bratislavského sochára Roberta Kűhmayera) a zriadil tu preslávenú továreň, v ktorej sa vyrábali doplnky k vojenským uniformám.

V súčasnosti v budove niekdajšieho VII. mlyna, stojacej na adrese Cesta na Červený most 6, sídli Pamiatkový úrad Slovenskej republiky.

VIII. mlyn

Budova VIII. mlyna, zv. Klepáč, po rekonštrukcii slúži ako pohostinské zariadenie 

O zvyšných dvoch mlynoch, VIII. a IX., máme najviac historických záznamov a o oboch môžeme hovoriť v prítomnom čase.

Ôsmy mlyn, zv. Klepáč, sa nachádza v hornej časti Mlynskej doliny, asi 4500 metrov od ústia Vydrice do Dunaja. Nevieme presne kedy mlyn vznikol, predpokladá sa, že existoval koncom 15. storočia. K svojmu romanticky znejúcemu menu prišiel celkom prozaicky. V starých mestských knihách sa pozemok, na ktorom mlyn stojí označoval v nemeckom jazyku ako “Clepeis”, čo označovalo pozemok, ktorý tvorila lepkavá studená zemina. Poslovenčením a skomolením vznikol názov Klepáč, čo iste nemá ďaleko ani od pomenovania charakteristického zvuku, ktorý vydáva otáčajúce sa mlynské koleso.

K samotnému mlynu patrila i neveľká lúka. V druhej polovici 18. storočia sa v historických záznamoch uvádza ako majiteľ Mathias Strohofer. V polovici 19. storočia usadlosť vlastnil Henrich Hackl, neskôr mlynár Krištof Cellér, ktorý ho v roku 1842 predal svojmu bratovi Samuelovi. K ďalšej zmene vlastníka prišlo v roku 1855 a potom v roku 1911, kedy usadlosť kúpil staviteľ Ľudovít Gratzl a plánoval ho prestavať na výletnú reštauráciu.

Po čiastočnej obnove sa v roku 1921 jeho vlastníkom stal Jozef Raban. Koncom 60-tych rokov 20. storočia bola usadlosť opustená a tým sa začala postupná devastácia celého objektu.

Dnes mlyn po dôkladnej rekonštrukcií v rokoch 2006 – 2008 opäť slúži ako miesto príjemného zastavenia okoloidúcich návštevníkov Mlynskej doliny.

IX. mlyn

Historické foto z roku 1904 zachytáva nádvorie IX. mlyna s letnou reštauráciou

Deviaty mlyn, zv. Suchý, zachytený na mape z roku 1734 bol posledným z vydrických mlynov, Fungoval až do roku 1868 a vo svojej takmer pôvodnej dispozícii sa zachoval pre dnešok. V roku 1731 tunajšiu usadlosť kúpil Ján Link, od ktorého ju v roku 1760 zdedil jeho syn. Na pláne z roku 1793 je vyznačené meno majiteľa – Linde. V prvej polovici nasledujúceho storočia prešiel mlyn do majetku rodin Walnerovcov, ktorí ho vlastnili až do roku 1844 kedy sa vydrických mlynov ujala Mlynskodolinská účastinná spoločnosť.

Mlyn mal pôvodne dve hnacie vodné kolesá, ktoré mohli pri spáde vody 695 centimetrov a prietoku sto litrov za sekundu dosiahnuť výkon sedem konských síl. Po získaní mlynu Mlynskodolinskou účastinnou prešla jeho technická časť modernizáciou; spád sa zvýšil na osemstoštyridsať centimetrov, pričom sa zvýšilo aj prietokové množstvo vody a tým vzrástol aj jeho výkon na šestnásť konských síl.

Začiatkom 90-tych rokov 19. storočia sa ako majiteľ usadlosti spomína Rudolf Nemčík. Bol o. i. aktívnym činiteľom robotníckeho hnutia v Bratislave a ako taký verejne vystúpil s prejavom pred robotníkmi 1. mája 1890 na manifestácii pri oslavách sviatku práce, ktorá prebehla práve neďaleko jeho mlyna (udalosť dodnes pripomína neďaleko stojaci pamätník).

Na začiatku 20. storočia mlyn radikálne prestavali a adaptovali na letný penzión s reštauráciou a na dvore pribudol drevený otvorený pavilón. Prestavba prekryla všetky staršie vrstvy. Zlikvidovalo sa aj mlynské zariadenie. Po druhej svetovej vojne bola budova prestavaná na byty a kancelárie. V súlade s novým územným plánom Bratislavy a podľa dohody s vlastníkom objektu – Lesmi SR ho rekonštruuje spoločnosť Euro Active Group, ktorá v prospech zachovania jestvujúcich historických prvkov podnikla najprv zabezpečovacie, statické a stavebné práce. Pri obnove postupuje podľa fotografií z čias okolo roku 1900 a dobových projektov uložených v Archíve mesta Bratislavy. Na neľahkom projekte sa podieľajú aj špecialisti na ochranu a rekonštrukciu národných kultúrnych pamiatok.

Jazerá

Funkčnou súčasťou sústavy mlynov boli štyri umelé vodné nádrže v Hornej Mlynskej doline, ktoré, hoci už neslúžia svojmu pôvodnému účelu, sú pozoruhodným technickými pamiatkami dokumentujúcimi vyspelosť vodného staviteľstva na Slovensku.

Keďže funkčnosť mlynov priamo závisela od prietoku vody vo Vydrici, bolo v dôsledku jeho kolísania rozhodnuté vybudovať sústavu jazier, ktoré mali zachytávať a kumulovať zrážkovú vodu. Ňou sa mali v suchšom období zásobovať vydrické mlyny. Pôvodne išlo o jednu nádrž, ktorá podľa plánov mala zhromaždiť množstvo vody schopné zásobovať mlyny po dobu tridsiatich dní. V priebehu rokov 1761 – 1762 bola na lokalite zvaná Volská lúka (Ochsenwiese), podľa projektu Wolfganga Reintelera, vybudovaná nádrž z rozlohou 1,81 hektára (rozmery 213 x 85 metrov). Existovala však iba necelý rok. 25. mája 1763 došlo následkom prudkej prívalovej vlny k pretrhnutiu jazernej hrádze, pričom vytekajúca voda napáchala značné škody.

Na ďalších osemdesiat rokov myšlienka vybudovania jazera zapadla prachom. K jej oživeniu prišlo až v roku 1844 a stála za ňou Mlynskodolinská účastinná spoločnosť, ktorá plánovala kúpu vydrických mlynov. Podľa projektu maďarského vodohospodárskeho inžiniera Józsefa Beszédeša (1787 – 1852) tu vznikli štyri vodné nádrže.

Jazerá, ktorých vodné hladiny esteticky dotvárajú krajinu, sa v súčasnosti využívajú na rybolov; na IV. jazere sa v letných mesiacoch člnkuje.

Červený most

Červený most – súčasť železničnej trate č. 110

Most, nachádzajúci sa približne v strede Mlynskej doliny a pomenovaný podľa doďaleka zreteľnej červenej farby, postavili v roku 1848 ako súčasť železničnej trate Gänserndorf – Marchegg – Bratislava a pôvodne bol jednokoľajový. K zdvojkoľajneniu prišlo v roku 1881.  Dvestopätnásť metrov dlhý a sedemnásť metrov vysoký most bol pôvodne tehlový (podľa červenej farby tehál dostal most aj svoj názov) a podopieralo ho deväť mostných oblúkov. Svoju funkciu v pôvodnej podobe plnil až do 4. apríla 1945, kedy ho ustupujúce nemecké vojská vyhodili do vzduchu. V rekordne krátkom čase siedmych dní bol vojakmi Červenej armády a miestnymi obyvateľmi nahradený provizórnym premostením. 30. apríla 1948 bol postavený súčasný oceľový most, ktorý, reflektujúc pôvodné pomenovanie, natreli na červeno.

Pri Červenom moste sa nachádza železničná zastávka Bratislava-Železná studienka, ktorá je súčasťou železničnej trate, po ktorej 20. augusta 1848 prišiel do Bratislavy prvý vlak z Viedne, ťahaný parnou lokomotívou. Trať umožnila napojenie Bratislavy na rozvíjajúci sa železničný systém v Európe.

Zdroje

• V. Obuchová, Priemyselná Bratislava, Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-89218-99-8
• O. Došek, Št. Borovský, Bratislava Nové Mesto, Miestny úrad Bratislava-Nové Mesto, Bratislava, 1998
• Vl. Segeš, Remeslá a cechy v starom Prešporku, Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2010, ISBN 978-80-8114-049-5
• Podrobné informácie o Červenom moste
• Horná Mlynská dolina
• Wikipédia

Fotografie a dielo je možné slobodne:

• zdieľať – kopírovať, šíriť a prenášať dielo
• meniť ho – upravovať dielo

Za nasledovných podmienok:

• uvedenie autorov – Musíte uviesť autorov diela spôsobom, aký požaduje autor alebo držiteľ licencie (ale nie žiadnym spôsobom, ktorý by naznačoval, že podporujú vás alebo vaše využitie diela)
• meniť za rovnakých podmienok – Ak toto dielo zmeníte, prevediete do inej formy alebo použijete ako základ iného diela, môžete výsledné odvodené dielo šíriť iba pod rovnakou alebo podobnou licenciou ako je táto.